Dejiny čarodejníctva v Severnej Amerike. By J.K. Rowling

BG CS DA DE EL EN ES ET FI FR HK HR HU ID IT JA KO LT LV NL NO PL PT-BR PT-PT RO RS RU SK SI SV TH TR UA ZH +

Štrnáste až sedemnáste storočie

By J.K. Rowling

Keď európski moreplavci po prvý raz pristáli na brehoch amerického kontinentu, nazvali ho „Novým svetom”, ale čarodejníci o Amerike vedeli už dlho predtým, ako ho objavili mukli. (Hoci každý národ má pre „muklov” vlastné označenie, v americkej komunite sa vžil slangový výraz „nečar”, ktorý je skráteným označením pre „tých, čo nečarujú”.) Rôzne formy čarodejníckeho cestovania – boli tu napríklad metly či premiestňovanie, ale i vízie a predtuchy – umožnili už od čias stredoveku udržiavať kontakt aj medzi odľahlými čarodejníckymi komunitami.

Čarodejnícke komunity pôvodných amerických obyvateľov a spoločenstvá z Európy a Afriky o sebe navzájom vedeli už dávno predtým, než v sedemnástom storočí začali na kontinent prichádzať európski nečarovia. Už vtedy bolo známe, že jednotlivé komunity majú veľa spoločného. Niektoré rody boli jasne čarodejnícke a magická schopnosť sa nečakane objavovala aj v rodinách, kde sa do tých čias žiadni čarodejníci nevyskytli. Celkový pomer čarodejníkov voči nečarodejníkom bol v jednotlivých populáciách rovnaký a aj postoj nečarov zostával nemenný bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzali. V kmeňoch pôvodných obyvateľov boli niektorí čarodejníci a čarodejnice akceptovaní, dokonca uctievaní. Svoju reputáciu si získali ako medicinmani s liečiteľskými schopnosťami alebo ako vynikajúci lovci. Ostatných však za ich presvedčenie prenasledovali a často sa o nich tvrdilo, že sú posadnutí zlými duchmi.

Z tejto skutočnosti vychádza aj indiánska legenda o „kožolezovi” – zlom čarodejníkovi či čarodejnici, ktorí sa dokážu premeniť na zviera. O indiánskych animágoch sa šírili chýry, že obetovali svojich najbližších, aby získali transformačné schopnosti. V skutočnosti však väčšina animágov na seba brala zvieracie formy preto, aby unikla prenasledovaniu či mohla loviť pre potreby svojho kmeňa. Pôvodcami tohto osočovania boli často medicinmami – nečarovia, ktorí svoje magické schopnosti občas len fingovali a báli sa odhalenia.

Čarodejnícka komunita pôvodných amerických obyvateľov mala mimoriadne schopnosti v oblasti zvieracej a rastlinnej mágie. Prepracovaná bola predovšetkým výroba elixírov, o akých v tom čase v Európe ani nechyrovali. Najvýraznejší rozdiel medzi praktizovaním mágie u amerických Indiánov a v Európe bol v tom, že v Amerike sa nepoužíval čarovný prútik.

Čarovný prútik má svoj pôvod v Európe. Prútik nasmeruje čarovnú moc, takže jej účinky sú presnejšie a zároveň intenzívnejšie, ale charakteristickým znakom tých najväčších čarodejníkov a čarodejníc vo všeobecnosti bolo, že dokázali veľmi kvalitne čarovať aj bez prútika. Ako ukázali pôvodní americkí animágovia a mastičkári, čarovanie bez prútika môže byť veľmi komplexné, ale transfigurácia či zaklínadlá sú bez neho veľmi ťažké.

Obdobie od sedemnásteho storočia

By J.K. Rowling

Keďže európski nečarovia začali postupne osídľovať Nový svet, do Ameriky prenikalo aj čoraz viac čarodejníkov európskeho pôvodu. Rovnako ako nečarovia, aj oni mali množstvo dôvodov na to, aby opustili krajiny, v ktorých dovtedy žili. Niektorých hnala túžba po dobrodružstve, ale väčšina bola jednoducho na úteku: niekedy pred prenasledovaním zo strany nečarov, inokedy pred ďalšími čarodejníkmi a čarodejníckymi úradmi. Vtedy sa snažili zamiešať medzi silnejúci prílev nečarov alebo sa ukryť medzi pôvodnými indiánskymi čarodejníkmi, ktorí svojich európskych druhov väčšinou prijali s otvorenou náručou a ochraňovali ich.

Od prvej chvíle však bolo jasné, že čarodejníci zo starého kontinentu to v Novom svete nebudú mať ľahké. Malo to tri hlavné dôvody.

Predovšetkým, podobne ako nečarovia, prišli na nový kontinent, kde mali k dispozícii prakticky len to, čo si sami vyrobili. V starej vlasti stačilo navštíviť lekárnika a získali všetko, čo na výrobu elixírov potrebovali. Na novom mieste sa museli zoznamovať s čarovnými rastlinami, ktoré do tých čias nepoznali. Neboli tu žiadni vychýrení výrobcovia čarovných prútikov a Ilvermornská škola bosoráctva a čarodejníctva, ktorá bude jedného dňa patriť medzi najvýznamnejšie čarodejnícke inštitúcie sveta, bola v tom čase len rozpadnutou chatrčou s dvoma učiteľmi a dvojicou študentov.

Po druhé, v porovnaní s konaním nečarov pôsobili obyvatelia väčšiny krajín, odkiaľ čarodejníci prichádzali, priam roztomilo. Osídlenci začali bojovať proti pôvodným americkým obyvateľom, čo zasadilo tvrdý úder aj jednote čarodejníckej komunity. Okrem toho boli vďaka svojmu náboženskému presvedčeniu veľmi netolerantní voči akýmkoľvek náznakom mágie. Puritáni sa boli schopní aj pri najmenšom podozrení navzájom obviňovať z okultných praktík a čarodejnice a čarodejníci Nového sveta boli pred nimi právom mimoriadne ostražití.

Posledným, a zrejme najhrozivejším problémom, s ktorým si čarodejníci po príchode do Severnej Ameriky museli poradiť, boli Čističi. Čarodejnícka komunita v Amerike bola malá, roztrúsená a utajená, a preto jej chýbali vlastné bezpečnostné zložky. Vzniklo tak vákuum, ktoré zaplnila banda bezohľadných čarodejníckych odpadlíkov rôznych národností. Tí vytvorili obávajú a brutálnu úderku a lovili nielen známych zločincov, ale každého, za koho mohli získať nejaké zlato. S pribúdajúcim časom boli Čističi čoraz skorumpovanejší. Ocitli sa ďaleko od jurisdikcie svojich pôvodných čarodejníckych vlád a vyžívali sa vo svojej moci a v krutosti, ktorá bola neobhájiteľná. Čističi sa vyžívali v krviprelievaní a mučení a zašli dokonca tak ďaleko, že vydierali svojich spolučarodejníkov. Počet Čističov sa v sedemnástom storočí v Amerike výrazne zvýšil a existujú dôkazy o tom, že za čarodejníkov vydávali aj nevinných nečarov, len aby získali odmenu od naivných členov nečarodejníckej komunity.

Známe procesy so salemskými čarodejnicami z rokov 1692-1693 boli pre čarodejnícku komunitu skutočnou tragédiou. Čarodejnícki historici sa zhodujú v názore, že medzi takzvanými puritánskymi sudcami boli aj minimálne dvaja známi Čističi, ktorí tak uhládzali spory, ktoré v Amerike vznikli. Medzi zabitými bolo skutočne množstvo čarodejníc, v žiadnom prípade však nespáchali zločiny, z ktorých boli obvinené. Zvyšok tvorili prostí nečarovia, ktorí sa stali nešťastnými obeťami všeobecnej hystérie a túžbe po krvi.

Udalosti v Saleme boli pre čarodejnícku komunitu významné z viacerých dôvodov, nielen kvôli tragickým úmrtiam. Okamžitým dôsledkom bolo, že mnohé čarodejnice a čarodejníci z Ameriky utiekli a veľa ďalších sa rozhodlo, že sa na novom území neusadia. To viedlo k tomu, že v porovnaní s Európou, Áziou a Afrikou sa v americkej čarodejníckej populácii vyskytli zaujímavé odchýlky. Až do prvých dekád dvadsiateho storočia boli v americkej populácii čarodejníci zastúpení slabšie než na ostatných kontinentoch. Čistokrvné rodiny, ktoré boli vďaka čarodejníckym novinám dobre informované o činoch puritánov a Čističov, do Ameriky odchádzali len zriedka. V Novom svete bolo tak vyššie percento čarodejníkov z radov nečarov než kdekoľvek inde. A hoci tieto čarodejnice a čarodejníci často uzatvárali sobáše a zakladali vlastné, čisto čarodejnícke rody, ideológia o čistej krvi, ktorá bola významnou súčasťou európskej čarodejníckej histórie, nebola v Amerike natoľko podstatná.

Zrejme najdôležitejším dôsledkom salemských udalostí bolo ustanovenie Magického kongresu Spojených štátov amerických, ktorý vznikol v roku 1693 a predbehol tak zhruba o jedno storočie založenie nečarovskej verzie. Všetci americkí čarodejníci ho poznali pod skratkou MACUSA (zvyčajne sa vyslovuje ako Ma-ku-za). Tu sa severoamerická čarodejnícka komunita po prvý raz stretla, aby si vytvorila vlastné zákony a vybudovala tak magický-svet-uprostred-sveta-nečarov, aký existoval vo väčšine ostatných krajín. Prvou úlohou MACUSY bolo postaviť pred súd Čističov, ktorí zradili vlastných. Tí, ktorí boli usvedčení z vrážd, vydierania čarodejníkov, mučenia a rôznych ďalších prejavov krutosti, boli za svoje zločiny popravení.

Niektorí z najznámejších Čističov spravodlivosti unikli. Bol na nich vydaný medzinárodný zatykač, preto natrvalo splynuli s nečarovskou komunitou. Niektorí založili s nečarmi rodiny. V týchto rodinách bolo potom čarodejnícke potomstvo utláčané na úkor nečarodejníckeho, pretože Čistič sa bál prezradenia. Pomstychtiví Čističi, vyhnaní od svojich vlastných, potomkom vštepovali hlboké presvedčenie, že mágia je skutočná, a že všetky čarodejnice a čarodejníkov je potrebné vyhubiť.

Americký čarodejnícky historik Teofil Abbot niekoľko takých rodín identifikoval. V každej z nich prežívala hlboká viera v moc mágie a súčasne obrovská nenávisť voči nej. Aj vďaka antimagickému presvedčeniu a aktivitám potomkov z rodín Čističov sa americkí nečarovia v otázkach mágie dali oklamať oveľa ťažšie než iné národy. To malo ďalekosiahly dopad na to, akým spôsobom bola americká čarodejnícka komunita spravovaná.

Rappaportovej zákon

By J.K. Rowling

V roku 1790 prijala Emily Rappaportová, pätnásta prezidentka MACUSY, zákon, ktorý mal zaistiť úplnú segregáciu čarodejníckych a nečarovských komunít. K tomuto kroku došlo po jednom z najzávažnejších porušení Medzinárodného zákona o utajení, keď Medzinárodná konfederácia čarodejníkov udelila MACUSE ponižujúce pokarhanie. Problém bol o to vážnejší, že k porušeniu zákona došlo v samotnej MACUSE.

V skratke. Katastrofu spôsobila dcéra strážcu pokladov a drakonov, ktorý bol spoľahlivým podriadeným prezidentky Rappaportovej. (Drakon je americká čarodejnícka mena a strážca drakonov, ako už napovedá názov, je zhruba ekvivalentom ministra financií.) Aristoteles Dvanástorný bol schopný muž, ale jeho dcéra Dora bola rovnako hlúpa ako pekná. Na Ilvermorny patrila medzi slabých študentov a v čase, keď jej otec získal v úrade vyššiu funkciu, bývala doma, mágii sa takmer nevenovala a zaujímalo ju predovšetkým jej oblečenie, účes a zábava.

Na jednom z piknikov sa Dora Dvanástorná vášnivo zaľúbila do sympatického nečara menom Bartolomej Kostnatý. Dora však netušila, že Bartolomej je potomkom Čističa. V rodine nemal žiadnych čarodejníkov, ale jeho viera v mágiu bola hlboká a neotrasiteľná, rovnako ako presvedčenie, že čarodejnice a čarodejníci sú zlí.

Dora Dvanástorná absolútne zabudla na ostražitosť a bezvýhradne uverila Bartolomejovmu zdvorilému záujmu o jej „drobné triky”. Jej milý nenápadne podsúval otázky a ona mu prezradila tajné adresy MACUSY a Ilvermorny, odhalila existenciu Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov aj to, akým spôsobom tieto inštitúcie chránia a utajujú čarodejnícku komunitu.

Keď Bartolomej vytiahol z Dory všetky užitočné informácie, ukradol jej prútik, ktorý mu neuvážene predviedla, ukázal ho všetkým novinárom, ktorých poznal, zhromaždil ozbrojenú skupinu svojich priateľov a spolu s nimi sa vydal hľadať čarodejnice a čarodejníkov v okolí s cieľom prenasledovať ich a v ideálnom prípade zabiť. Okrem toho Bartolomej vytlačil letáky s adresami, na ktorých sa čarodejníci schádzajú a rozoslal listy významným nečarom. Niektorí z nich považovali za potrebné preveriť, či sa na uvedených miestach skutočne nedejú „diabolské okultné zhromaždenia”.

Posadnutý svojou túžbou odhaliť čarodejníctvo v Amerike však Bartolomej Kostnatý prekročil hranice, keď začal strieľať na skupinu osôb, ktoré považoval za čarodejníkov z MACUSY. Ukázalo sa však, že išlo o nečarov, ktorí mali tú smolu, že z podozrivej budovy vychádzali v čase, keď ju Bartolomej sledoval. Našťastie nikoho nezabil, ale bol následne zatknutý a uväznený a MACUSA do toho vôbec nemusela zasahovať. Pre MACUSU, ktorá v tom čase zápasila s rozsiahlymi dôsledkami Dorinho zlyhania, to bola nesmierna úľava.

Bartolomej všade rozšíril svoje letáky a niektoré noviny ho vzali natoľko vážne, že zverejnili obrázok Dorinho prútika s poznámkou, že ak sa ním zamáva, prútik „kopne ako kôň”. Na budovu MACUSY sa sústredila všetka pozornosť a preto bolo nevyhnutné nájsť si nové priestory. Prezidentka Rappaportová bola na verejnom vypočutí pred Medzinárodnou konfederáciou čarodejníkov nútená priznať, že nie je isté, či bolo na všetky osoby, ktoré prišli do styku s Dorinými informáciami, použité kúzlo Zabudnutia. Únik informácií bol natoľko vážny, že jeho dôsledky komunita pociťovala ešte dlhé roky.

Hoci mnohí čarodejníci žiadali, aby bola Dora uväznená či dokonca popravená, strávila vo väzení iba rok. Absolútne potupená a totálne zdrvená sa po roku vrátila do úplne zmenenej čarodejníckej komunity a svoje dni dožila v odlúčení, kde jej najvernejšími spoločníkmi boli iba zrkadlo a jej papagáj.

Dorina nerozvážnosť priamo viedla k prijatiu Rappaportovej zákona. Ten ustanovil prísnu segregáciu nečarských a čarodejníckych komunít. Čarodejníci sa už nesmeli priateliť s nečarmi a nesmeli s nimi ani uzatvárať manželstvá. Tresty za priateľské vzťahy s nečarmi boli tvrdé. Komunikácia s nimi sa obmedzovala len na nevyhnutné každodenné činnosti.

Rappaportovej zákon okrem toho vyhĺbil obrovskú kultúrnu priepasť medzi americkou a európskou čarodejníckou komunitou. V Starom svete existovala vždy istá miera utajenej spolupráce a komunikácie medzi nečarskými a čarodejníckymi vládami. V Amerike konala MACUSA úplne nezávisle od rozhodnutí nečarskej vlády. V Európe sa čarodejníci s nečarmi sobášili a priatelili; v Amerike boli nečarovia čoraz viac považovaní za nepriateľov. Rappaportovej zákon skrátka zatlačil americkú čarodejnícku komunitu, ktorá už aj tak zápasila s nedôverčivou nečarovskou populáciou, do ešte väčšej ilegality.

Čarodejnícka Amerika v dvadsiatych rokoch 20. storočia

By J.K. Rowling

Americkí čarodejníci zohrali svoju úlohu počas prvej svetovej vojny v rokoch 1914-1918, hoci drvivá väčšina ich nečarských spoluobčanov o ich zásluhách nevie. Keďže čarodejníci mali zastúpenie na oboch stranách sporu, ich úsilie nebolo rozhodujúce. Mali však na konte mnohé úspechy, zabránili ďalším stratám na životoch a porazili svojich čarodejníckych nepriateľov.

Ani toto spoločné úsilie neviedlo k zmäkčeniu postoja MACUSY voči priateľským kontaktom medzi nečarmi a čarodejníkmi. Rappaportovej zákon naďalej platil. Do dvadsiatych rokov 20. storočia si americká čarodejnícka komunita zvykla na to, že funguje vo väčšom utajení než európska a aj svojich životných partnerov si v Amerike vyberali výhradne vo vlastných radoch.

Spomienky na katastrofálne porušenie zákona o utajení Dorou Dvanástornou prenikli aj do magického jazyka, takže meno „Dora” sa postupne stalo slangovým výrazom na označenie hlúpej či neschopnej osoby. MACUSA naďalej prísne trestala všetkých, ktorí nedodržiavali Medzinárodný zákon o utajení. Okrem toho bola MACUSA v porovnaní s Európanmi menej tolerantná voči takým magickým fenoménom, ako sú duchovia, poltergeist či fantastické bytosti, pretože tieto tvory a duchovia upriamovali pozornosť nečarov na existenciu mágie.

Po Veľkej vzbure snežných mužov roku 1892 (ďalšie podrobnosti v uznávanej knihe Ortiza O’Flahertyho Posledný boj Big Foota) bolo sídlo MACUSY po piaty raz vo svojej histórii premiestnené a presťahovalo sa z Washingtonu do New Yorku, kde sa nachádzalo v priebehu dvadsiatych rokov 20. storočia. V tomto desaťročí bola prezidentkou MACUSY madam Serafína Picquery, čarodejnica zo Savannah, ktorá sa preslávila svojím talentom.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia mala za sebou Ilvermornská škola bosoráctva a čarodejníctva viac ako dve storočia rozkvetu a bola všeobecne považovaná za jednu z najlepších čarodejníckych vzdelávacích inštitúcií na svete. Vďaka spoločnému vzdelávaniu sú všetci čarodejníci zruční v narábaní s prútikom.

Koncom devätnásteho storočia bola v Amerike prijatá legislatíva, podľa ktorej bol každý člen čarodejníckej komunity povinný nosiť „prútikové povolenie”. Cieľom tohto opatrenia bolo dostať pod kontrolu všetky čarodejnícke aktivity a páchateľov trestných činov identifikovať podľa prútika. Na rozdiel od Británie, kde bola pozícia Ollivanderovcov neotrasiteľná, v Severnej Amerike boli štyria významní výrobcovia prútikov.

Shikoba Wolfeová, ktorá pochádzala z kmeňa Chocktaw, sa preslávila filigránsky vyrezávanými prútikmi zdobenými pierkami z chvosta búrliváka (búrlivák je americký magický vták príbuzný fénixovi.) Wolfeovej prútiky sú známe tým, že boli mimoriadne mocné, hoci narábanie s nimi bolo pre majiteľa náročné. Veľmi cenené boli medzi transfigurátormi.

Johannes Jonker, čarodejník muklovského pôvodu, ktorého nečarský otec bol zručným výrobcom skriniek, sa vypracoval na zručného výrobcu prútikov. Jeho prútiky boli vyhľadávané a ľahko rozoznateľné, pretože boli zvyčajne vykladané perleťou. Jonker experimentoval s mnohými jadrami a nakoniec sa jeho obľúbeným magickým materiálom stala srsť wampusa.

Thiago Quintana spôsobil v čarodejníckom svete rozruch, keď sa na trhu objavili jeho elegantné, zvyčajne predĺžené prútiky. Každý prútik ukrýval jeden priesvitný osteň z chrbta arkansaského Netvora z Bielej rieky a jeho zaklínadlá boli mocné a elegantné. Obavy z nadmerného lovu netvorov utíchli, keď sa ukázalo, že jedine Quintana poznal tajomstvo, ako ich prilákať a toto tajomstvo si úzkostlivo strážil až do smrti. S jeho úmrtím sa skončila aj výroba prútika s ostňami Netvora z Bielej rieky.

Violetta Beauvais, preslávená svojimi prútikmi, pochádzala z New Orleans. Dlhé roky odmietala prezradiť, čo tvorí jadro jej prútikov, ktoré vyrábala z dreva hlohu močiarneho. Nakoniec sa zistilo, že prútiky obsahujú srsť nebezpečného netvora s psou hlavou zvaného rougarou, ktorý striehol v louisianských močiaroch. O prútikoch Violetty Beauvaisovej sa hovorievalo, že ich priťahuje čierna mágia tak ako upírov krv, ale mnohí americkí čarodejnícki hrdinovia z dvadsiatych rokov sa do bitiek vydávali výhradne s jej prútikom a jeden dokonca vlastnila aj prezidentka Picquery.

Na rozdiel od nečarskej spoločnosti, MACUSA v dvadsiatych rokoch dovolila čarodejníkom piť alkohol. Mnohí kritici tohto prístupu namietali, že čarodejnice a čarodejníci pôsobia dosť nápadne v mestách plných triezvych nečarov. Ale prezidentka Picquery vraj v jednom zo svojich zriedkavých uvoľnených momentov vyhlásila, že byť čarodejníkom v Amerike je beztak dosť ťažký údel. „O chichotavej vode,” ako vo svojej slávnej reakcii povedala šéfovi svojho úradu, „sa nediskutuje.”

This is a reprint of a document from the now defunct pottermore.com site. JK Rowling reserves all rights in this document.